Už týždeň pred piatkom 11. októbra začali našinci sledovať predpoveď počasia. Meteorológovia, iste však nechtiac, sa s nami priam zahrávali. Vo štvrtok však nakoniec bolo rozhodnuté, aj keď s istými obavami: ideme do toho!
Niektorí boli na hradnom nádvorí už pred sedemnástou, ďalšie autá s technikou postupne pribúdali a keď prišli tí z viac ako 100 km vzdialenosti čudovali sa, prečo sa nič nedeje... Obloha neveštila nič dobrého a tak vybaľovať ďalekohľady a či nie? Zvíťazil však „optimizmus“, Miro postavil statív s nádejou , že čo ak sa pošťastí odfotiť aj kométu. Len čo sme rozbalili ďalekohľady a čakali na nejakú tú hviezdu pre kalibráciu, začalo mrholiť, neskôr aj pršať. Rýchlo celty, igelity a šup do áut, ktoré sa zakrátko zahmlili ako v saune. Medzitým zosilnej aj vietor a bol tu ďalší problém. Matúš len smutne zahlásil: „Igelit z ďalekohľadu som ani nenašiel“. Ešte pri mrholení ma Miro vzal za ruku a niekde viedol, určil mi presné miesto. Potom zastal a so širokým úsmevom mi povedal: „Tu, kde si teraz Ty, stál na Starmuse Kip Thorne 😊“.
Už počas občianskeho súmraku prichádzali záujemci o pozorovanie, niektorí len s kapucňou, niektorí s dáždnikmi, všade vládla ponurá a rozpačitá atmosféra, ľudia sa však usmievali a dúfali. Ukazovali sme im, že tam niekde za tým mrakom je tá teraz toľko medializovaná kométa, ktorú by sme možno aj zahliadli. Niektorí z našincov upozornil, že to svetlo tesne nad rakúskym horizontom je Venuša. Čo, kde? Hmm, už nie je, práve ju zakryl veľký mrak a už aj zapadne... Náladu mi zlepšilo dievčatko, možno len 10-ročné, ktoré prekvapovalo vedomosťami, o kométach zvlášť. Nechodí nikde do krúžku, no určite by uspela vo vedomostnej súťaži aj s podstatne staršími.
Bolo zrejmé, že z pozorovania nič nebude a budeme radi ak ešte viac nezmokneme. Rasťo ako hlavný organizátor, po krátkom úvode, rozhodol, že prítomných sa pokúsime zaujať aspoň rozprávaním. A zdá sa, že sa to podarilo, aj keď orientácia na oblohe bola niekedy len taká „naoko“. „Aha, tak vy ste zo Škorpióna? Tak ten je teraz tam za tou oblačnosťou a práve pred 420 rokmi bola len trošku vyššie pozorovaná jasná supernova.“ Hlúčik ľudí počúval, často aj s prerušením: „Ujo a môžem sa vás niečo opýtať?“ Keď sa objavila Polárka, zamierilo sa na ňu laserové ukazovadlo rovnobežné so zemskou osou. A keď o chvíľku aj Vega, ktorá bude našou „severkou“ o 12 tisíc rokov, to sme využili na vysvetlenie precesie a rozdielu astrologické znamenie a astronomické súhvezdie. Každý chcel niečo vedieť o tom svojom znamení, no na rad prišli aj planéty, novy a supernova, čierne diery či mimozemský život. Niekto „tam hore“ nás má asi rád a tak sa ľudia pokochali aspoň Mesiacom po prvej štvrti s výrazným Kopernikom na terminátore. Našťastie všetky ďalekohľady ešte po daždi zbalené neboli a tak Andrej ten svoj hneď aj využil a ponúkol Mesiac zblízka. Niektorí zase aj pri Paľovi mali šťastie aj na Saturn s jeho tenkým prstencom. Ani to však nebolo bez problémov, objektívy sa rosili a namoknutá technika zlyhávala. Spočítané a podtrhnuté: na tú biedu to dopadlo vcelku dobre. Náš Andrej napísal: „Sám som bol prekvapený, koľko ľudí prišlo aj napriek počasiu. Myslím, že z toho horšieho, čo nám počasie prinieslo, sa nám nakoniec podarilo niečo vykúzliť. Za seba považujem akciu za fajn 😊.“
Nuž a komu vlastne poďakovať? Mali sme pripravených 6 stanovíšť s ďalekohľadmi. Organizovali to členovia MO SZA Bratislava (Rasťo, Matúš + Natália, Andrej), výdatne pomohli aj tí z MO R. Sobota (Miloš, Julka, Viki + Maťko, Miro, Palo) a prítomní boli aj naši priatelia zo Sonata Optics a AKB Bratislava.
PR
(foto: Miro, Andrej, Julka, Miloš, Matúš)
Nádvorie hradu Devín obsadili hvezdári
Miloš a Matúš vzývajú (slovanských bohov?) na lepšie počasie
Ďalekohľady pre Julku, Viki a Maťka čakajú na skončenie padania "hydrometeorov"... Marek z AKB Bratislava pod dáždnikom sa veru veľmi nadšene netvári.
Aj keď nakrátko, obloha sa aspoň trošku vyjasnila
Pozorovaniachtiví návštevnici
Toto je záver - sme predsa len srdciari...