„Chváliť nám treba slávnych mužov“
Tieto slová svätého Písma, ktoré si opakujeme každý rok na sviatok svätých Cyrila a Metoda sú azda tými, ktoré aj najviac potrebujeme počuť. Stalo sa už takmer Slovenskou charakteristikou, že my Slováci sme závistliví a nevieme vysloviť uznanie tým, ktorí si to medzi nami zvlášť zasluhujú. Akoby nás naše dejiny viedli k tomu, že my sme tí maličkí, a tí, ktorí nás presahujú by nás azda len vykorisťovali. Z kresťanského pohľadu je však stvorenie hierarchicky usporiadaným spoločenstvom, kde má každý svoje miesto a máme si navzájom slúžiť každý darmi, aké nám boli zverené.
Pred niekoľkými dňami sa dostalo takéhoto ocenenia RNDr. Pavlovi Rapavému, ktorý bol donedávna viac ako 40 rokov riaditeľom hvezdárne v Rimavskej Sobote. Najvýznamnejšia medzinárodná astronomická inštitúcia – IAU – Medzinárodná astronomická únia na svojom zasadaní v Kapskom Meste ho ocenila za celoživotný prínos za popularizáciu vedy.
Poviete si, prečo o ňom ten otec Ľubomír píše? Pretože Dr. Rapavého považujem za svojho „duchovného otca“. Hoci nie je praktizujúcim katolíkom, ale stal sa od môjho detstva otcom „ducha“. Keď už píšem tieto slová, musím poznamenať, že aj moja láska k písaniu‚ foteniu, blogovaniu, či odovzdávaniu radosti z objavovania pochádza od neho. Mal som azda 15 rokov, kedy ma prvýkrát oslovil, aby som napísal článok do časopisu Kozmos. Nehovorím, že sa tým písanie nestalo náročnou činnosťou. Veľakrát ma skritizoval a x-krát poslal článok späť, kým došlo k jeho zverejneniu. Kritizoval moje fotografické výtvory. Bol prísnym učiteľom. Raz, keď už som bol skleslý z jeho kritiky, bolo to hádam aj 20 rokov dozadu, mi povedal: „Kritizujem ťa a som prísny, pretože ťa mám rád. Keby som ťa nemal rád, tak ti nič nepoviem“. Odvtedy som si uvedomil, že láska bez pravdy nemôže existovať.
Vďaka nemu som si vytvoril doma malé robotické observatórium, pozoroval hviezdy. Roky som pracoval na hvezdárni v Hlohovci. Bol som len gymnazistom. Túžba po hľadaní pravdy ma viedla k tomu, že všetko, vrátane štúdia „povinných“ predmetov na gymnáziu išlo bokom. Mnohé chyby ma sprevádzali, ale nasmerovanie na pravdu bolo kľúčové. Len vďaka nemu som sa dostal ako prvý zo Slovenska na najväčšie observatórium sveta v Chile. Potom som spoznal množstvo hodnotných ľudí. S niektorými z nich som následne za vedenia Dr. Jiřího Grygara trávil čas dovolenky na tzv. Ebicykli. 50-tka vedcov a nadšencov vedy putujúca na bicykli asi 600 km každé leto od hvezdárne k hvezdárni.
Po príchode na Matematicko-fyzikálnu fakultu UK v Prahe prišlo následné vytriezvenie. Všetky tie úžasné pravdy vedy neponúkajú odpovede na oveľa hlbšie otázky. Po dvoch rokoch hľadania na matfyze som vstúpil do kňazského seminára. Cesta to bola naďalej tŕnistá. Tŕňmi nebola len slovenská neprajnosť, ale aj intelektuálna povrchnosť. Roky štúdia v Ríme. Nové priateľstvá. Ale princípy, ktoré ma „ujo Paľo“ naučil, ako som ho volal, ostali dodnes. Možno aj on sám nebol rád z môjho rozhodnutia, že som vedeckú dráhu zanechal.
Vo všetkom zlom je však niečo dobré. Po 15. rokoch sme sa znovu stretli v mojom milovanom Komárne, kde s jeho manželkou trávi zaslúžený čas odpočinku a hneď sme si dohodli ďalšie stretnutie.
Tieto slová píšem ako slová uznania mužovi, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil môj život. Škola, ktorú som od neho dostal bola mojou najdôležitejšou školou v živote. Hoci som mal a mám možnosť študovať a spolupracovať s prestížnymi akademickými inštitúciami a pracujem na dvoch doktorátoch, je niečo oveľa dôležitejšie. Sú to tí ľudia, ktorých nám Pán Boh posiela, aby boli našimi ozajstnými učiteľmi. Je ich len niekoľko málo v živote a záleží na nás, či budeme dostatočne všímaví a učenliví, aby sme od nich čo najviac načerpali.
Napokon, za každým úspešným mužom sa nachádza jedna žena. „Teta Danka“, jeho manželka, bola tým nežným elementom, ktorý niekedy obrusoval chlapskú tvrdosť. Jedno aj druhé bolo dôležité.
Čítam znova a znova, čo som napísal. Ani sebeväčší spisovateľský talent by však nedokázal na týchto pár riadkoch odovzdať všetko to, čo som vďaka nim dostal. Preto nech to vyjadrí aspoň jedno skromné, zo srdca: „Ďakujem“.