21. júna 2014 o 12:51 stredoeurópskeho letného času (SELČ) nastane letný slnovrat, začína astronomické leto, Slnko vstupuje do znamenia Raka. V tomto okamihu je severná pologuľa Zeme najviac priklonená k Slnku, ktoré u nás počas poludnia dosiahne svoju maximálnu výšku 65º. Na obratníku Raka Slnko na poludnie vrcholí v nadhlavníku a na severnom polárnom kruhu nezapadne ani o polnoci.
Deň je u nás najdlhší, Slnko je nad obzorom 16 hod. 13 min. a bude sa skracovať až do zimného slnovratu 22. decembra. Na severe Slovenska (od rovnobežky 48,5º) dokonca nenastáva astronomická noc, Slnko neklesne pod obzor viac ako 18º. Keďže Slnko je len nízko pod obzorom, práve v tomto období môžeme pozorovať najviac umelých družíc, nakoľko sú osvetlené slnečným svetlom. Letný slnovrat môže nastať 20. alebo až 22. júna. Najbližšie nastane 20. 6 . až v roku 2020, prvýkrát od roku 1796 a 22. júna až v roku 2103. Leto je najdlhším ročným obdobím a stále sa predlžuje, čo bude trvať až do roku 4000, keď bude o 6 hodín a 43 minút ešte dlhšie ako v súčasnosti.
Zem obieha okolo Slnka po eliptickej dráhe, no teplejšie obdobie na severnej pologuli však nesúvisí s jej najmenšou vzdialenosťou, nakoľko 4. júla o 2:12 SELČ sme od Slnka najďalej 152,1 milióna km (najbližšie budeme 4. januára 147,1 km).
O období letného slnovratu je možné po západe alebo pred východom Slnka, ak je pod obzorom medzi 6 – 16º, pozorovať vzácne nočné svietiace oblaky (striebristé oblaky). Večer bývajú nad severozápadným obzorom okolo 22. a ráno okolo 4. hodiny nad obzorom severovýchodným. Jedná sa o osvetlené malé ľadové kryštáliky v mezosfére, vo výške asi 80 km, sú to najvyššie pozorované oblaky v našej atmosfére.
Letný slnovrat bol významným okamžikom, ktorý poznali už staroveké národy. Niektoré stavby a chrámy boli orientované podľa východu či západu Slnka. Tento súvis nájdeme napríklad aj u známej megalitickej stavby Stonehenge v grófstve Wiltshire (Anglicko), ktorej najstaršie časti majú viac ako 5000 rokov.
Naši predkovia slávili najkratšiu noc v roku – Vajano, príchod teplého ročného obdobia. Tradíciou bolo pletenie vencov a obradné kúpanie v potoku či rannej rose na lúke, z čoho pochádzajú aj krajové názvy Kupalo, Kupajlo, Kalojan a pod. Pôvodné pohanské tradície sa pod vplyvom kresťanstva presunuli na sviatok Jána Krstiteľa 24. júna, no pôvodné uctievanie Slnka a ohňa sa zachovalo. Oheň ako jeden zo štyroch živlov sa rozkladal na všetky štyri svetové strany, mal ochrannú funkciu, chránil pred zlými démonmi, liečil choroby. Uhlíky z vatry sa rozsýpali po poli, aby tak zabezpečili lepšiu úrodu, za stožiaroch sa točili alebo z kopcov púšťali horiace kolesá. Naši predkovia verili, že v tento deň boli živly najsilnejšie, byliny nazbierané počas svätojánskej noci majú magickú moc, otvárajú sa poklady zeme, ukazujú sa víly, škriatkovia, je možné porozumieť aj reči zvierat.
Dodnes sa v niektorých regiónoch zachoval zvyk preskakovania jánskych ohňov, spomienky na našich predkov. Množstvo tradícií už zaniklo aj pričinením cirkvi, ktorá ešte v 16. storočí niektoré rituály zakázala poukazujúc na ich prílišnú neviazanosť.
