Mgr. Marta Diková (*6. 12. 1945 – †21. 9. 2024) neodmysliteľne patrí k amatérskej astronómii nielen v Banskej Bystrici ale aj celom kraji. Širšia verejnosť ju však pozná ako hlavnú trénerku džuda (Klub judo ŠK UMB Banská Bystrica, III. Dan), ktorej zverenci dosiahli viaceré významné umiestnenia.
M. Diková vyštudovala Pedagogický inštitút v Banskej Bystrici, aprobácia matematika – fyzika (dnes Pedagogická fakulta UMB). Pracovala na Strednom odbornom učilišti strojárskom a keďže astronómia bola jej koníčkom, viedla tu aj astronomický krúžok. Bola zakladajúcou členkou miestnej organizácie SZAA v Banskej Bystrici (19. 3. 1971) a pracovala aj v jej výbore ako pokladník (predseda I. Chromek, tajomník D. Očenáš). 27. 2. 1981 vstúpila do Slovenskej astronomickej spoločnosti, kde zastávala funkciu hospodára (1983 – 1998) aj predsedu (1999 – 2011).
Astronómia jej bola srdcu blízka, často navštevovala hvezdáreň na Vartovke nielen sama ale aj so svojimi študentmi. Bola pravidelnou účastníčkou všetkých podujatí (semináre, súťaže, zájazdy a pod.), ktoré organizovala (nielen) Krajská hvezdáreň v Banskej Bystrici.
Za dlhoročnú prácu v AK, za jeho vedenie, propagáciu astronómie a kozmonautiky jej udelila Krajská hvezdáreň v Banskej Bystrici pri príležitosti 20. výročia jej vzniku čestné uznanie a v roku 1987 pamätnú plaketu „Za rozvoj astronómie v Stredoslovenskom kraji“.
Meteorárom sa však s Martou viažu nezabudnuteľné chvíle na meteorických expedíciách, ktorých sa zúčastňovala od roku 1974 až do roku 2015. Bola nielen pozorovateľkou, no predovšetkým špičkovou zapisovateľkou, ktorá si vedela v skupine poradiť aj s tými menej „poslušnými“, čo bolo zvlášť dôležité pri vysokých frekvenciách. Aj keď s úsmevom na tvári však bola rázna a mala rešpekt, v pozorovacej skupine bol vždy poriadok :-).. Aj vďaka tomu zvládla dobre zapísať aj ostré maximum Perzeíd v roku 1993 počas expedície na Žliabkoch, keď ich frekvencia presiahla 300. Proste taká bola naša Martuška. Keďže expedície bývali v blízkosti Ľubietovej, chlapci zase ochotne pomohli s opravami Martinho rodičovského domu. Ja dodnes odtiaľ mám, takmer ako relikviu, knižku Derzu Uzala z roku 1934.
Nuž a keď bolo zamračené iniciovala pri ohni spev legendárnych meteorárskych songov „Kňubol“ (Kňučící bolid). Meteorárska skupina sme boli ako jedna rodina, ľudia rovnakej krvnej skupiny a tak niet divu, že to boli aj tradičné koncoročné stretnutia na Vartovke s vyhodnotením meteorárskeho roka.
Keďže sme komplet hvezdárska rodina, na expedície chodievali aj naše deti Martin a Simona, ktoré na tetu Martu stále spomínajú a manželka Daniela mi ešte z expedícií pripomenula toto: „Marta pre mňa reprezentovala veliteľský stan. To ľudské vedenie, bola prísna, ale dobrá, každý pri nej vedel, čo má robiť a čo nie. Vychovávala nielen mladých. Dospelí mali prídel jedného „gambáčika“ na vzpruženie ducha a mysle aj toho kolektívneho. V jej stane to spájalo ľudí. Expedícia bez nej bola pre mňa nepredstaviteľná.. To ľudské v nej prinášalo nenahraditeľný rozmer.“
Tvoja hviezda zhasla, no keď zbadáme na oblohe jasný meteor, vždy si na Teba spomenieme.
Posledná rozlúčka bude v piatok 27. 9. 2024 o 14:00v obradnej sieni Krematória v Banskej Bystrici Kremničke.
P. Rapavý
Primátor Banskej Bystrice odovzdáva M. Dikovej ocenenie Športovec roka 2005
Meterorická expedícia Valachovo 2004
Na expedícii Žliabky bolo vždy veselo
Marta ako rozprávačka príhod z expedícií: "No a teraz si predstave, že sa z tábora na lúku k nám pomaly blížil Láďa Znojil..."
Pozn. Známy je jeho výrok, ktorý sa traduje: "...i deci píva odrovná i zkušeného pozorovatele..."
Marta na expedícii aj varila a rada chodievala na huby
S dr. Znášikom na 16. zjazde SAS pri SAV v roku 2011
Ďalšie fotografie: 1, 2, 3, 4, 5
