* Článok Kozmos 2023/5, str. 54,55
V širšom slova zmysle pod pojem kozmický výskum patrí astronómia, astrofyzika, konštruovanie kozmických prístrojov, pozorovanie kozmického žiarenia, pozorovanie vesmíru, Slnka a Zeme z kozmu, výskum materiálov vhodných pre použitie v kozme a pre konštrukcie kozmických prístrojov. Ďalej je to medicínsky a sociologický výskum vplyvu kozmických letov na človeka, príprava špeciálnych materiálov v kozme, vývoj softvéru a ďalšie výskumné a vývojové aktivity pre kozmický priemysel, lety človeka do vesmíru a pozorovanie vesmíru zo satelitov a vesmírnych sond.
Slovenskí vedci sa na mnohých týchto činnostiach podieľali už od prvých dní kozmickej éry, keď bol vypustený Sputnik 1 (1957). V roku 2022 sa Slovensko stalo asociovaným členom Európskej vesmírnej agentúry (ESA). Je to prelomový moment smerujúci k plnohodnotnému členstvu Slovenska v ESA.
14. 6. 2022 - podpis "Dohody o pridruženom členstve" Slovenska v ESA a ratifikácia prezidentkou Z. Čaputovou13. 10. 2022 (zdroj ESA)
Pripomeňme si niektoré významnejšie etapy slovenského kozmického výskumu za uplynulých 65 rokov v ére Československa a neskôr v dobe samostatného Slovenska.
Pozorovanie satelitov
V začiatkoch kozmickej éry boli dôležité pozorovania dráh nosných rakiet satelitov, podľa ktorých sa korigovali výpočty pohybu družíc. Astronomický ústav SAV (AsÚ) robil a dodával takéto pozorovania. Prvé pozorovanie dráhy rakety R7 – nosiča Sputnika 1 na Skalnatom plese prebehlo hneď na druhý deň po jeho vypustení – 5. 10. 1957. Nasledovali ďalšie pozorovania.
Pozorovanie nosnej rakety R7 Sputniku 1 uskutočnené na observatóriu na Skalnatom plese
17. 10. 1957 (vľavo) a nosnej rakety Sputniku 3 zo 6.8.1958 (vpravo). Nosná raketa R7 (v strede).
Kozmické žiarenie
Vypustenie prvého satelitu Zeme bolo súčasťou programu Medzinárodného geofyzikálneho roku (IGY – trvanie od 1. 7. 1957 do 31. 12. 1958), keď Sovietsky zväz aj USA boli medzinárodnou vedeckou komunitou vyzvaní, aby v jeho rámci vypustili umelú družicu Zeme. Súčasťou programu IGY bolo pozorovanie kozmického žiarenia a slnečnej aktivity. Bol to dobrý argument, aby sa vtedajšia riaditeľka AsÚ Dr. Pajdušáková zasadila o výstavbu observatória na Lomnickom štíte, kde by sa mohla pozorovať práve slnečná koróna a skúmať kozmické žiarenie. Skutočne, v rokoch 1957 – 1962 bolo observatórium postavené a už v r. 1957 začal na Lomnickom štíte pracovať prvý detektor kozmického žiarenia. Predchádzali tomu experimenty výskumu kozmického žiarenia začiatkom 50-tych rokov prof. Petržílkom z Prahy, s ktorým spolupracoval Dr. Dubinský, zamestnanec Fyzikálneho ústavu SAV (FU) z Bratislavy. Postupne vzniká detašované pracovisko FU v Košiciach a z neho následne v r. 1969 Ústav experimentálnej fyziky SAV (UEF), ktorého riaditeľom sa stáva prof. Dubinský. Jedným zo zakladajúcich oddelení UEF bolo Oddelenie kozmického žiarenia (neskôr Oddelenie kozmickej fyziky, OKF). Tak vzniká na východnom Slovensku tradícia výskumu kozmického žiarenia s výbornými vedeckými výsledkami a medzinárodnými väzbami, ktoré si takýto výskum vyžaduje.
Konštrukcia letových aparatúr
Vznik UEF dáva základy veľmi významnej súčasti slovenského kozmického výskumu. Od r. 1970 začína na UEF éra konštrukcie letových aparatúr pre satelity v spolupráci s domácimi a zahraničnými partnermi. Ako prvá to bola aparatúra PG-1, vyvinutá s účasťou Oddelenia kozmickej fyziky UEF na objednávku Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe, ktorá bola umiestnená 7. 8. 1970 na palube družice INTERKOZMOS-3. Merala energetické spektrum kozmického žiarenia v priestore okolo Zeme. Zdokonalené aparatúry PG-1A a PG-1B boli vyslané do kozmu na družiciach INTERKOZMOS-5 (1971) a INTERKOZMOS-13 (1975). UEF sa tak stal prvým pracoviskom na Slovensku zapojeným do programu INTERKOZMOS.
Aparatúra PG1 na meranie kozmického žiarenia a SK-1, prvý kozmický prístroj skonštruovaný na Slovensku
Prelomovým rokom v tejto činnosti bol rok 1977. Vtedy na UEF v Košiciach skonštruovali prvý vlastný slovenský pristroj SK-1, neskôr vynesený do kozmu na satelite INTERKOZMOS 17. V priebehu ďalších 25 rokov vyvinula a vyrobila skupina v UEF viac ako 30 kozmických prístrojov pracujúcich v rámci medzinárodných kozmických programov. V rámci ruského vesmírneho programu to boli hlavne detektory kozmických energetických častíc v rokoch 1980 – 2001 a spektrometer MEP-2 (satelit Spektr-R/Radioastron) pracujúci spoľahlivo v rokoch 2011 – 2019. V sérii československých, neskôr českých družíc MAGION v rokoch 1989 – 2002 (MAGION 2, 3, 4, 5) vyvinul UEF v spolupráci s Technickou univerzitou Košice sériu detektorov DOK-S (spektrometer elektrónov a protónov) na skúmanie procesov v zemskej magnetosfére a ionosfére. Spomeňme aj snímkovací detektor energetických neutrálnych atómov NUADU na misii Double Star, projekt ESA a čínskej kozmickej agentúry CNSA v rokoch 2004 – 2009, ktorý skúmal tiež magnetosféru Zeme. Účasť špičkových technologických prístrojov UEF na veľmi prestížnych projektoch Rosetta – sonda ku kométe 67P/Čurjumov-Gerasimenko r. 2004 – 2014, BepiColombo – sonda k planéte Merkúr r. 2018 – 2025 a JUICE k ľadovým mesiacom Jupitera v rokoch 2023 – 2025 (pozri podrobnejší článok o uvedenej misii v tomto čísle Kozmosu) zaradili UEF k špičkovým európskym inštitúciám kozmického výskumu, o čom svedčí aj ocenenie Dr. Jána Baláža od ESA a jeho prijatie v roku 2022 za riadneho člena IAA, Medzinárodnej astronautickej akadémie. [zdroj: 1 – 5]
Vývoju a stavbe kozmických prístrojov za venovali aj na Astronomickom ústave SAV. V roku 1988 tu vyvinuli a realizovali v spolupráci s Ústavom merania SAV v Bratislave a FI AN v Moskve družicový röntgenový koronograf TEREK. Jednalo sa o unikátnu, prvý krát použitú kombináciu multivrstvových röntgenových zrkadiel a vysoko citlivých obrazových CCD detektorov. TEREK bol umiestnený na medziplanetárnej sonde k Marsu FOBOS-1 (1988), realizovanej v rámci INTERKOZMOS v spolupráci s ESA a neskoršie (1994) bol použitý v zostave vedeckej aparatúry experimentu KORONAS-I ako TEREK-K. Napriek tomu, že kvôli chybným povelom z riadiaceho strediska sa spojenie so sondou FOBOS 1 po dvoch mesiacoch stratilo a misia zlyhala, podarilo sa získať viac ako 100 obrazov Slnka v röntgenovom žiarení v rozsahu vlnových dĺžok 17.5 – 30.4 nm, ktoré zobrazovali jemnú štruktúru koronálnych dier a spresnili merania toku žiarenia zo Slnka v rezonančnej čiare He II. TEREK-K bol plánovaný na výskum slnečných erupcií, kvôli posunom štartu KORONAS-I však pokrýval pokojnú fázu slnečného cyklu, čo sa využilo k detailnému štúdiu izolovaných javov v slnečnej koróne a prvému systematickému pozorovaniu Slnka vo vlnových dĺžkach 17,5 nm a 30,4 nm. [zdroj: 6]
Družicový koronograf TEREK, ktorý pracoval v röntgenovom žiarení 0,5 nm, 0,6 nm a 17 -
30 nm a vo viditeľnom žiarení 400 – 600 nm pri skúškech v AsÚ v Sterj Lesnej (vľavo) a dnes v múzeu Mikuláša Thege - Konkolyho v Hurbanove (vpravo)
Kryštalizácia v podmienkach mikrogravitácie
Ústav molekulárnej biológie SAV (UMB) patril v druhej polovici deväťdesiatych rokov medzi špičkové pracoviská zaoberajúce sa kryštalizáciou bielkovín za účelom určovania ich štruktúry. Na základe toho prišla od NASA ponuka na spoluprácu v rámci medzinárodného projektu zameraného na štúdium kryštalizácie v beztiažovom stave. Rekombinantný enzým glukoamyláza pripravený v laboratóriu UMB sa testoval počas troch letov amerických raketoplánov v r. 1997. Použila sa aparatúra využívajúca postup, kedy sa roztok bielkoviny a roztok obsahujúci zrážadlo umiestni osobitne v dvoch mikrostriekačkách, ktoré začnú kryštalizovať až v čase, keď sa po dosiahnutí obežnej dráhy ich obsah navzájom zmieša. V podmienkach beztiažového stavu nedochádzalo k sedimentácii a tým aj nežiaducej vzájomnej interakcii vznikajúcich kryštálov, čo umožňovalo perfektne skúmať ich štruktúru. [zdroj: 7]
Rast kryštálov v beztiažovom stave na špičkách injekčnej striekačky
Medicínsky výskum vplyvu kozmických letov
V období rokov 1973 – 2003 viaceré inštitúcie na Slovensku vyvinuli a používali prístroje na biologický výskum v kozmických podmienkach, hlavne v oblasti endokrinológie, gravitačného preťaženia organizmu a vplyvu beztiažového stavu. Ústav biochémie a genetiky živočíchov SAV, dnes súčasť Centra biovied SAV, v. v. i., disponoval unikátnym zariadením, veľkou centrifúgou (priemer rotačného obvodu takmer 6 m) určenou na testovanie pokusných zvierat. Ústav experimentálnej endokrinológie SAV, dnes súčasť Biomedicínskeho centra SAV, v. v. i. skúmal hladiny hormónov a metabolizmu zo vzoriek krvi. Navrhol a koordinoval vývoj súboru prístrojov PLAZMA 01 na odber krvi v stave beztiaže. Súbor prístrojov PLAZMA 01 bol umiestnený od roku 1984 na kozmickej stanici SALUT a neskôr na kozmickej stanici MIR (1988 – 1994) a umožnil priamo na palubách kozmických lodí odber a prvotné spracovanie krvi kozmonautov, zmrazenie vzoriek a transport zmrazenej plazmy na Zem na podrobné analýzy. Ústav merania SAV vyvinul a realizoval unikátnu elektronickú aparatúru „Automatizovaný elektronický systém pre záťažové experimenty pri hypergravitácii“.
Prístroj PLAZMA - 01
Náš prvý kozmonaut a vesmírna misia Štefánik
Prvým a zatiaľ jediným slovenským kozmonautom bol major Ing. Ivan Bella v rámci misie Sojuz TM-29 na vesmírnej stanici Mir, ktorej posádku ďalej tvorili ruský veliteľ Viktor Afanasjev a Francúz Jean-Pierre Haignére. Sojuz odštartoval 20. februára 1999 o 5:18 SEČ. Celková dĺžka letu bola 7 dní 21 hodín a 56 minút, pričom Ivan Bella sa stal v poradí 385. človekom vo vesmíre a Slovensko 21. krajinou, ktorá vyslala svojho človeka do kozmu (ak nepočítame prvého československého kozmonauta majora Vladimíra Remka, ktorý bol 87. človekom vo vesmíre, prvým okrem Rusov a Američanov; Československo bolo tretou krajinou, ktorá vyslala človeka do kozmu). Príprava I. Bellu a M. Fuliera (náhradníka) trvala iba 11 mesiacov, pričom štandardne sa ruskí kozmonauti pripravovali aj päť rokov. Počas letu sa uskutočnil vedecký program „Vesmírna misia Štefánik“. Do tohto vedeckého programu bolo prihlásených 22 projektov, po 11 z rezortu školstva a zo SAV. Finálny výber v júni 1998 urobila komisia zložená zo zástupcov ministerstiev financií, obrany, školstva a SAV. Vybrala šesť projektov, všetky zo SAV, pričom na projektoch sa zúčastnili ako partneri aj iné inštitúcie, napr. Univerzita veterinárneho lekárstva v Košiciach, Slovenský metrologický ústav, Strojnícka fakulta STU a i. Koordinátorom výskumných úloh bol Dr. Richard Kvetňanský, vtedajší riaditeľ Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV, koordinátorom účasti SAV člen jej predsedníctva, jadrový fyzik Dr. Dalibor Krupa. Riešili sa nasledovné projekty:
- Projekt SK-1 Dozimetria, Ústav experimentálnej fyziky SAV, Košice. Analýza zložky kozmického žiarenia s energiou vyššou ako 200 MeV na nukleón a poškodenia rôznych materiálov, cez ktoré prejdú nabité energetické častice.
- Projekt SK-2 Senzo-asymetria, Ústav normálnej a patologickej fyziológie SAV. Projekt sa zaoberal výskumom senzorickej asymetrie pri vzniku kinetózy v kozme, teda aj pocitmi ilúzií, príčinami dezorientácie vestibulárneho aparátu a možnosťami ich odstránenia.
- Projekt SK-3 Endotest, Ústav experimentálnej endokrinológie SAV, čo bola kľúčová časť slovenského výskumu na Mire. I. Bella sa ako prvý na svete podujal na pomerne rozsiahly experiment predpokladajúci odbery krvi v zložitých podmienkach beztiažového stavu a navyše aj v podmienkach zvýšeného stresu. Cieľom bolo získať neuroendokrinnú a metabolickú odpoveď kozmonautov na záťaž v predletovej príprave, pri kozmickom lete a počas adaptácie po jeho skončení.
- Projekt SK-4 Metabolizmus, Ústav experimentálnej endokrinológie SAV. Projekt skúmal metabolické dôsledky zníženej fyzickej aktivity u kozmonauta počas letu a u vytrvalostne trénujúcich osôb na Zemi.
- Projekt SK-5 Tréning, Ústav experimentálnej endokrinológie SAV, bol zameraný na štúdium vytrvalostného tréningu kozmonautov v predletovej príprave a na získanie neuroendokrinnej a kardiovaskulárnej odpovede na rozličné stresy. Projekty SK-4 a SK-5 prebiehali hlavne na Zemi.
- Projekt SK-6 Prepelica, Ústav biochémie a genetiky živočíchov SAV. Projekt liahnutia japonských prepelíc v kozmickom priestore bol pre verejnosť najpríťažlivejší, ale aj najviac znevažovaný, a pritom priniesol viaceré celosvetovo prioritné výsledky. Išlo o výskum zabezpečenia života za hranicami zemskej biosféry a vytvárania podmienok pre dlhodobý pobyt človeka vo vesmíre. Japonská prepelica má rýchly reprodukčný cyklus, vajíčka znáša už 35 dní po vyliahnutí. Riešil sa problém prežitia prepelíc v prvých dňoch postembryonálneho vývoja, kedy nie sú schopné prispôsobiť sa na mikrogravitáciu. Riešitelia v spolupráci s STU a SHMÚ vyrobili prístroje určené na palubu Mir: centrifúgu v rozpätí 0.1 až 1.0 G imitujúcu gravitáciu Mesiaca (0.15 G) a Marsu (0.33 G), transportný inkubátor a modul jeho riadenia, transportné zariadenia na návrat prepelíc a kontajnery na krmivo. Do kozmu kozmonauti viezli 60 prepeličích vajíčok. Vyliahlo sa neočakávane veľa (vyše 30) prepelíc, ďalšie liahnutie museli zastaviť. Na Zem viezli 10 prepelíc, ale v návratovom module sa pokazila klimatizácia a chlad prežili iba tri z nich. Experimenty neboli ukončené podľa plánu, lebo po 15-hodinovej prevádzke sa poškodila centrifúga. Projekt napriek tomu splnil významné ciele. Prvýkrát sa uskutočnila inkubácia prepeličích vajec, ktoré dve tretiny embryonálneho vývoja absolvovali na Zemi, liahnivosť bola 64,3 % a prvýkrát sa na Zem vrátili živé prepelice vyliahnuté v prostredí kozmického letu.
Prvý slovenský kozmonaut a úspechy vesmírnej misie „Štefánik“ ukázali, že Slovensko patrí k štátom s významným potenciálom v kozmickom výskume. [zdroj: 8 - 10]
Centrum kozmických výskumov
Významným medzníkom v oblasti slovenského kozmického výskumu bol vznik Centra excelentnosti v rámci projektu „Centrum kozmických výskumov: vplyvy kozmického počasia“, ktorého riešiteľom bol Astronomický ústav SAV spolu s partnermi, Ústavom experimentálnej fyziky SAV a UPJŠ Košice. Jednalo sa o tri nadväzné projekty v rokoch 2009, 2010 a 2012 s celkovou dotáciou takmer 7 miliónov eur. To umožnilo výrazne zlepšiť infraštruktúru partnerských organizácií hlavne vybavením novými ďalekohľadmi, spektrografmi a spektropolarimetrami, bolidovými kamerami zaradenými do Európskej bolidovej siete, naparovačkou astronomických zrkadiel, novým detektorom kozmického žiarenia na Lomnickom štíte, špičkovými technológiami pre certifikované testy konštruovaných kozmických aparatúr a ďalšou technikou. Posilnila sa tým pozícia všetkých troch partnerov medzi podobnými európskymi pracoviskami v kozmickom výskume.
Spolupráca s ESA a projekty PECS
Novú, kľúčovú etapu kozmického výskumu na Slovensku odštartovala spolupráca s Európskou vesmírnou agentúrou. Oficiálne začala v roku 2010 podpísaním základnej rámcovej Dohody o spolupráci. V roku 2015 bola podpísaná Zmluva o európskom spolupracujúcom štáte medzi SR a ESA a plán jej finančného plnenia, tzv. PECS Charter, na základe ktorého sa v rokoch 2016 – 2022 Slovensko zúčastňovalo programu PECS (Plán pre európske spolupracujúce štáty). V rámci tejto spolupráce bolo z viac ako 130 podaných projektov vybraných a financovaných 68 projektov pre subjekty SAV, univerzity, súkromné firmy a združenia. Celkový finančný príspevok SR do ESA za toto obdobie činil 14,5 mil. eur, z čoho sa približne 80 % vrátilo na Slovensko. Od 13. októbra 2022 je Slovensko pridruženým členom ESA. Pridružené členstvo bude trvať počas nasledujúcich 7 rokov a nahrádza obdobie spolupráce v rámci programu PECS. [zdroj: 11]
V rámci PECS projektov sa dosiahli mnohé vynikajúce výsledky v oblasti konštrukcie letových aparatúr, vývoja kozmických materiálov, diaľkového skúmania Zeme, jej atmosféry a biosféry, skúmania meteorov a meteoritov, vzdelávania a popularizácie kozmického výskumu. [zdroj: 12]
Za všetky spomeňme projekt, výsledky ktorého boli ocenené v ESA ako „ESA's novel technology“. Tento projekt, „Nový horčíkový kompozit pre ultraľahké konštrukčné komponenty (MagUltra)“, riešil Ústav materiálov a mechaniky strojov SAV, v. v. i. Výsledkom bol vývoj, vyrobená vzorka a zmerané parametre horčíkového kompozitu so špičkovými vlastnosťami pre kozmické konštrukcie. Má vysoký pomer tuhosti k hmotnosti a vysoký pomer pevnosti k hmotnosti.
Horčíkový kompozit MagUltra (vpravo dole), jeho röntgenový snímok (vpravo) a graf
znázorňujúci jeho vlastnosti voči iným materiálom. Čím viac je daný materiál v grafe vpravo a hore,
tým viac je vhodnejší pre kozmické technológie. MagUltra je na špičke týchto vlastností.
Prvá slovenská družica
Významným medzníkom bolo vypustenie prvej slovenskej družice skCUBE. Slovensko sa tak stalo 78. štátom, ktorý postavil a vypustil do vesmíru vlastnú družicu (ak nepočítame družicu MAGION vypustenú ešte v rámci Československa). Nositeľom projektu bola pôvodne Žilinská univerzita v Žiline, ktorá v spolupráci s STU a Slovenskou organizáciou pre vesmírne aktivity SOSA, založenou v r. 2009 pracovala na projekte od roku 2012. V závere už prezentovala SOSA družicu ako svoj projekt. Bol to skôr politický a popularizačný projekt než vedecký satelit. Bohužiaľ približne 15 dní po vypustení došlo na družici k poruche, ktorá znemožnila väčšinu plánovaných činností. SOSA za pravdepodobnú príčinu poruchy pokladala „poškodenie hardvéru alebo softvéru palubného počítača kozmickým žiarením“, pretože sa použili súčiastky, ktoré neboli odolné proti radiácii. [zdroj: 14 - 15]
Satelit skCUBE
Druhá družica, ktorú môžeme považovať za slovenskú, je satelit GRBAlpha. Projektovým koordinátorom misie a prevádzkovateľom družice je TU Košice. Jedná sa o česko-japonsko-maďarsko-slovenský vedecký projekt s cieľom technologickej demonštrácie detegovania zábleskov gama žiarenia. Družica už získala cenné dáta záblesku gama žiarenia a stala sa historicky prvým 1U cubesatom, ktorému sa to podarilo. [zdroj: 16]
Vesmírna politika
V roku 2015 vznikla Slovenská spoločnosť pre vesmírnu politiku (SSPA). Táto mimovládna organizácia sa zaoberá vesmírnou politikou a právom na odbornej úrovni. Je jedinou a zároveň plne profesionálnou organizáciou v oblasti vesmírnej politiky na Slovensku a združuje odborníkov na bezpečnostné a medzinárodnoprávne aspekty využívania vesmíru. Význam takejto organizácie nadobúda na dôležitosti v čase, keď sa Slovensko stalo pridruženým členom ESA a začalo vypúšťať vlastné satelity, kde je potrebné rešpektovať a plniť všetky záväzky a dohody pri mierovom využívaní kozmu. [zdroj: 17]
Žiarenie oblohy spôsobené satelitmi a kozmickým odpadom
Do oblasti kozmického výskumu môžeme zahrnúť aj problematiku svetelného znečistenia. V otázke svetelného znečistenia začína byť problém nielen od osvetlenia pozemskými zdrojmi, ale svetelné znečistenie narastá aj v dôsledku množstva satelitov a kozmického odpadu, ktoré svietia na nočnej oblohe. Lídrom výskumu v tejto oblasti je Slovensko v osobe Dr. M. Kocifaja z Ústavu stavebníctva a architektúry SAV, v. v. i., ktorý sa zároveň na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave podieľal s kolegami na riešení ESA PECS projektu „Modelling the night sky brightness produced by space objects”. Zistené výsledky, publikované v r. 2021 v prestížnom časopise Monthly Notices of the Royal Astronomical Society doslova šokovali odbornú verejnosť. Príspevok satelitov a kozmického odpadu prispieva až 10 % k svetelnému znečisteniu nočnej oblohy a toto percento bude razantne narastať.
Satelity a kozmický odpad sa stávajú hrozbou nielen pre prevádzku ďalších satelitov ale aj
ako zdroj svetelného znečistenia.
Na záver tohto zďaleka nie úplného prehľadu aktivít v slovenskom kozmickom výskume spomeňme ešte publikáciu „Slovensko očami satelitov“ vydanú v roku 2010. Popri Geografickom ústave SAV sa publikácii podieľali aj vedeckí pracovníci Národného lesníckeho centra – Lesníckeho výskumného ústavu vo Zvolene, Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave, Stavebnej fakulty STU v Bratislave, Ústavu experimentálnej fyziky SAV v Košiciach, Výskumného ústavu pôdoznalectva a ochrany pôdy v Bratislave, Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave a Slovenskej agentúry životného prostredia v Bratislave.
Kniha je určená širokej čitateľskej verejnosti a ako v predhovore konštatuje doc. Ján Feranec z Geografického ústavu SAV, „na jej začiatku bola myšlienka poskytnúť širokej verejnosti dôkazy, že aj taká malá krajina, ako je Slovensko, nestojí bokom pri rozvíjaní satelitných aktivít, rovnako pri využívaní ich výsledkov. Zároveň vyvracia názory oponentov, ktorí tvrdili a vari aj tvrdia, že Slovensko nepotrebuje údaje zo satelitov, ani investovať do výskumu, či technológií napomáhajúcich prenikanie do nepoznaných zákutí vesmíru.
Publikáciu Slovensko očami satelitov symbolicky pokrstil doc. Ján Feranec a náhradník slovenského kozmonauta, riaditeľ Odboru vojenskej diplomacie a zahraničných pracovísk Ministerstva obrany SR plk. Michal Fulier.
Verme, že Slovensko je na dobrej ceste v kozmickom výskume a aj k plnohodnotnému členstvu v ESA.
RNDr. Aleš Kučera, CSc.
Zdroje a odkazy:
[1] Baláž, J.: 2021, Ústav experimentálnej fyziky SAV vo vesmírnych misiách ESA. Československý časopis pro fyziku, zv. 71, č. 4/21. s. 283-288
[2] Rojko, J.:1997, Slovenská elektronika pre kozmofyzikálny výskum. Ústav experimentálnej fyziky SAV, Watsonova 47, SK-043 53 Košice, 21st.
[3] http://space.saske.sk/
[4] https://sk.wikipedia.org/wiki/Oddelenie_kozmickej_fyziky_%C3%9Astavu_experiment%C3%A1lnej_fyziky_Slovenskej_akad%C3%A9mie_vied
[5] https://kozmonautika.sk/2017/09/06/ceskoslovenski-predchodcovia-prvej-slovenskej-druzice/
[6] Sobel'man, I. I.: 1996, X-ray spectroscopy of the Sun in the 0.84-30.4 nm band in the TEREK-K and RES-K experiments on the KORONAS-I satelite. Astronomy Letters, Volume 22, Issue 4, July 1996, pp.539-554
[7] Ševčík, J.: 2011, The past and presence of protein crystallography at the Institute of molecular biology of the SAS. Materials Structure, vol. 18, no. 3 (2011)
[8] https://www.quark.sk/vesmirna-misia-stefanik/
[9] Luby, Š.: O misii Štefánik po dvadsiatich rokoch. https://www.learned.sk/misia-stefanik-a-let-ivana-bellu-na-stanicu-mir/
[10] https://kozmonautika.sk/2008/09/28/prvy-slovensky-kozmonaut-ivan-bella/
[11] https://www.minedu.sk/slovenska-vesmirna-politika/
[12] https://slovak.space/vyskum-a-vyvoj/vseobecne-informacie-k-projektovym-vyzvam/
[13] https://vedanadosah.cvtisr.sk/priroda/vesmir/europska-bolidova-siet-strazi-zem-slovensko-je-jej-sucastou/
[14] https://sk.wikipedia.org/wiki/SkCUBE
[15] https://www.hvezdaren.sk/hlavna-stranka/odkazy/kozmicky-vyskum/slovenska-organizacia-pre-vesmirne-aktivity.html?page_id=4440
[16] https://sk.wikipedia.org/wiki/GRBAlpha
[17] http://www.vesmirnapolitika.sk/
[18] https://academic.oup.com/mnrasl/article/504/1/L40/6188393?login=false
[19] M. Kocifaj, F. Kundracik, J. C. Barentine, S .Bará_2021, The proliferation of space objects is a rapidly increasing source of artificial night sky brightness. MNRAS: Letters, Volume 504, Issue 1, June 2021, Pages L40–L44,
Slovenský kozmocký portál: https://slovak.space/
* Článok je uverejnený na webovej stránke SZA v spolupráci s redakciou časopisu Kosmos. Účelom zverejnenia na webovej stránke SZA je uverejnenie článku s webovými odkazmi, ako aj s doplňujúcimi obrázkami.
Obsah článku je výlučne vecou autora a vydavateľa.