Som v škôlke. Slovenskej či rakúskej – nezáleží na tom. Deti sú všade rovnako zvedavé :-).
S očakávaním na mňa zvedavo pozerajú, čo sa bude diať. Ďalekohľady, nafukovacie planéty, obrázky, knižky či glóbus s čelovkou . To všetko ich láka ešte predtým, než začne...vesmírne divadlo. Z prednášky o vesmíre sa stáva „vesmírne divadlo“, aspoň tak som si to všimla zaznačené ako poznámku v škôlkarskom kalendári.
Deti s očakávaním na mňa hľadia. Po mojej prvej otázke: „Čo myslíte, čo všetko je v tom vesmíre?“ sa z ich úst sypú rôzne odpovede. Všetky chcú prispieť svojou vedomosťou. Ruky letia hore aj po ďalšej otázke, či už niekto niekedy videl nejakú hviezdu. Prekvapené sú však detské tváričky, keď sa príde k zisteniu, že aj naše Slnko je hviezda :-).
Pokračujeme otáčaním sa „okolo svojej osi“ a končíme v tvare gule. 20 detí sa naraz točí, až sa nám všetkých hlava zatočí :-).
Po sklamaní, že kozmonautkami v raketopláne z lega sú pani učiteľky, sa vydávame na výlet po Slnečnej sústave. K Slnku príliš blízko neletíme, aby sme sa neroztopili/neroztavili. Po Slnku sa teda asi veľmi chodiť nedá. Pri prelete popri Merkúre si všimneme nespočetné množstvo kráterov a letíme ďalej k dáme menom Venuša. Ako každá správna dáma, aj Venuša si robí, čo chce a točí sa okolo svojej osi opačne než ostatní členovia rodiny Slnka. Deti skúšajú otáčanie na obe strany. Letíme ďalej a z raketoplánu pozorujeme našu prekrásnu planétu, kde sa dá piť voda a dýchať čerstvý vzduch. Pre nás ľudí sa to zdá byť normálne, ale v skutočnosti je to celkom vzácne. Nezabúdame sa pristaviť pri Mesiaci a zisťujeme, že v žiadnom z jeho morí nie je ani kvapka vody. Potom ako prelietame popri najvyššej sopke našej Slnečnej sústavy s názvom Olympus Mons čakajú na nás kaskadérske letecké kúsky cez pás asteroidov. Dostávame sa k Jupiteru a sme fascinovaní jeho búrkou, ktorá ja väčšia než naša Zem! No predstavte si to! Úžas pokračuje preletom popri Saturne a jeho prstenci. Najväčšia zábava však ešte len prichádza. Nasledujúca planéta, ku ktorej letí náš raketoplán sa predsa netočí, tak ako predchádzajúce planéty. Urán sa predsa váľa! V tom momente sa na zemi začne váľať 20 detí spolu so mnou. Rozosmiate deti spolu s pani učiteľkami sa rozlúčia s veterným ľadovým Neptúnom a zakývajú trpasličím planétam v diaľke Slnečnej sústavy.
Po prelete vesmírnym priestorom patriacim našej rodine Slnka sa vraciame späť k Zemi. Urobíme s v triede „noc“. Zastrie sa žalúzie a vesmírne divadlo pokračuje. Ja sa s čelovkou na hlave premieňam na Slnko a pomocou glóbusu si v šere miestnosti znázorňujeme striedanie dňa a noci. Všade je ticho a je vidieť, že deti si v hlavičkách spájajú novonadobudnuté vedomosti. Už vedia, že vo vesmíre je všetko v pohybe a striedanie dňa a noci si teraz môžu spojiť s jedným z pohybov našej Zeme. Malým prenosným planetáriom si premietneme hviezdnu oblohu na strop, povieme si niečo o súhvezdiach a vraciame sa späť „do dňa“. Veď vonku predsa svieti Slnko :-). Aby pohybu nebolo málo, otočíme sa 5x – od pondelka do piatku a tešíme sa na 2 víkendové otočky. Keďže „deň“ pokračuje, tak sa k súhvezdiam vraciame s fixkou v ruke. Deti dostávajú obrázok medveďa, z ktorého sa o chvíľu stáva u starších detí Ursa minor, u mladších vymaľovaný medveď :-). Hviezdičky sú úspešne pospájané. Deti sú nadšené a okrem svojho obrázku si chcú zobrať domov aj moje fixky.
My však pokračujeme tou najočakávanejšou aktivitou „vesmírneho divadla“. Od pirátskeho ďalekohľadu, cez malý divadelný ďalekohľad, ktorým pred 50-timi rokmi v SND pozorovala Labutie jazero a Luskáčika moja nebohá Babinka, až po manželov binokulár, detský Newton a detský refraktor na pozorovanie alebo prírody, deti pozorujú vzdialené zákutia svojho škôlkarského dvora, stromy a kamošov na dvore. Každému dieťaťu prechádza „cez oko“ každý z ďalekohľadov. Či chlapec alebo dievča, všetci sú nadšení.
Ďalekohľady odkladám do bezpečia a deti dostávajú odo mňa na pamiatku obrázok s vesmírnym motívom, nálepku a pečiatku. A každý si nesie domov samozrejme aj svojho Malého medveďa.
S objatím a úsmevom sa lúčime. Verím, že „vesmírne divadlo“ bude v deťoch ešte dlho rezonovať!
... a ja mám radosť na duši...
... z detských úsmevov až po uši...
Ľ. Hujsová
Mgr. Ľubomíra Hujsová je popularizátorkou astronómie na západnom Slovensku. V roku 2017 – 2019 absolvovala pomaturitné štúdium astronómie v Slovenskej ústrednej hvezdárni v Hurbanove. Odvtedy sa venuje prednáškam o vesmíre pre deti v materských a základných školách v Bratislave a okolí. Prednáša v slovenskom, anglickom a nemeckom jazyku. Je členkou Slovenského zväzu astronómov, O. z. Slovenské planetáriá, O. z. StarUp. Viac na www.tempusuniversum.eu.
